Dnes som prežila veľmi rušný deň. Zaplnený autobus ma prepravil spod zamračeného Zobora až do sivého centra mesta. Ešte nepršalo, ale mraky mali slzy na krajíčku. Svet som veľmi nevnímala, v ušiach mi znela pieseň, ktorej melódia mi úplne zapadala do pochmúrneho počasia. Mala som ešte zopár minút do deviatej a tak som pomaly kráčala vychutnávala si každučký tón a každú kvapku, ktorá mi pristála na nose keď začalo poprchávať. Tesne pred deviatou som dorazila na svoje „pracovisko“, usadila som sa pred počítač, ktorý bude dnes „môj“ a zodvihla telefón. Vyťukala som číslo, ktoré svietilo na obrazovke a môj deň sa začal. Robiť ankety ohľadne mobilných operátorov je pomerne náročné. Viem, väčšina ľudí si povie: To máš jaké dobré, veď len telefonuješ. Ale aj „LEN-TELEFONOVANIE“ je pomerne náročný džob. Okrem toho, že váš hlas musí byť za každú cenu príjemný (aj keď je človek na opačnej strane drzý a mrzutý, že ste ho zobudili), musíte zachovať chladnú hlavu a nezasmiať sa (aj keď respondent na otázku „Koľko dospelých osôb vrátane s vami žije vo vašej domácnosti“ odpovie „nula“), a musíte trpezlivo počúvať všetky problémy, ktoré ťažia dôchodcov od zlého signálu v dedine až po malý dôchodok. Dnes mi dokonca jeden pán vynadal, že odkiaľ ja mám jeho číslo a ani po vysvetlení, že čísla generuje počítač chcel stoj čo stoj rozprávať s mojím nadriadeným a prisahal mi, že si zapísal moje meno a že bude vymáhať odškodné. Trošku science-fiction, čo? Ale akože kľudne mu môžem poskytnúť tých 780 Sk čo som si zarobila za prvé tri dni... A tak som tam sedela, monotónne príjemným hlasom dookola opakovala tie isté otázky, prsty na klávesnici sa mi už pomaly plietli (aj spolu s jazykom), v duchu som odpočítavala minúty do konca mojej „služby“. Tesne pred druhou, keď som mala končiť som sa ešte pousmiala nad tetou, ktorá na otázku: akého mobilného operátora používate odpovedala Nokia a na displeji zasvietilo 14.00. Chvalabohu. Ešte jedno číslo a plačem. Keď som o 14.02 vykročila na ulicu už pršalo. Bolo mi to jedno, vôbec mi nevadilo, že autobus mi ide až o pol hodinu, lebo sú prázdniny, hlavne že som už nemusela s nikým volať. V tónoch tej istej pesničky som sa pod mojim úplne novým azúrovo-modrým dáždnikom poberala smerom na zastávku, odkiaľ ma autobus prepravil zo sivého centra mesta až pod zamračený Zobor. A teraz už len oddychujem. A zásadne nedvíham telefón...
4. júl 2007 o 18:57
Páči sa: 0x
Prečítané: 671x
Život malej anketárky
Cŕn cŕn. O pol siedmej mi zacengal budík. Je čas, aby sa malá anketárka zobudila...
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(3)